Získaním medu sa na našom území zaoberali už starí Slovania. Spočiatku odoberali med divo žijúcich včiel. Med a medovina boli odjakživa potravinou kráľov a šľachty. Neskôr včely osádzali do slamených alebo drevených úľov. Pred odberom medu sa včely vydusili. Takéto včelárenie bolo veľmi neekonomické, a tak po objavení medzistienky, vyrábanej z včelieho vosku, sa začali vyrábať rozoberateľné úle a nebolo potrebné včely pred vyberaním medu likvidovať. Nastal rozmach včelárenia. V začiatkoch sa včelári orientovali len na dorábanie medu pre svoje rodiny a príbuzenstvo, neskôr aj na predaj. O tom, že med bol žiadaný a dobre zaplatený, svedčí aj zachované svedectvo v kronike včelárskeho spolku v Senohrade, kde istý včelár si za ročný výnos medu kúpil jeden pár juncov.
Rozvoj včelárenia postupne vyžadoval určité organizovanie a združovanie sa. Tak sa stalo, že 1. marca 1931 sa z iniciatívy miestneho farára Ľudovíta Šimuntha v Senohrade, v miestnosti katolíckej školy založil včelársky spolok, ktorý bol členom Zemského ústredia včelárskych spolkov pre Slovensko v Bratislave. Prvé riadne zhromaždenie sa konalo 6. apríla 1931, na ktorom bol zvolený výbor spolku: predseda Franitišek Machovič, notár v Litave; podpredseda Štefan Augustín, roľník v Senohrade; jednateľ Jozef Šimák, roľník v Senohrade; pokladník Juraj Križan, roľník v Senohrade.
Do spolku sa postupne pridávali včelári z Lackova, Litavy, Trpína, Cerova a Dačovho Lomu. Podľa zachovaných zápisníc zo schôdzí tohto spolku sa dozvedáme, že vtedajší včelári rozširovali svoje vedomosti prostredníctvom školení. Prednášať chodili učitelia včelárstva z Pliešoviec a zo Zvolena. Po založení družstevného cukrovaru v Topoľčanoch sa spolok stal jedným z jeho akcionárov, a na tomto základe tam za zvýhodnené ceny kupoval cukor. Svoju činnosť rozvíjal úspešne až do povojnového obdobia. Posledná zápisnica je z 8. septembra 1945. na tomto zhromaždení sa prečítali nové stanovy Ú.S.V. a zvolil sa nový výbor. Predsedom sa stal Ján Augustín, podpredsedom Michal Čierny.
O ďalšom smerovaní a činnosti spolku sa písomné podklady nezachovali. Administratíva sa presunula do Krupiny na výbor Slovenského zväzu včelárov. Senohradských včelárov vo výbore zastupoval Jozef Kudláč. Včelárenie v Senohrade však nezahynulo. S rozvojom techniky na JRD začali postupne včelári chodiť za včeľou pastvou na kočovku. Najviac na agát do okresu Veľký Krtíš, ale aj na malinu do Javoria, alebo na medovicu na Poľanu. Včelárenie už nebolo len záľubou alebo koníčkom, ale aj zdrojom príjmov. Včelári začali rozširovať svoje včelstvá a namiesto pevných včelínov si vyrábali kočovné vozy, ktoré im pri kočovkách uľahčovali presuny.
Po roku 1989 nastali zmeny v celej spoločnosti. Našli sa včelári, ktorí si pamätali Spolok včelárov Slovenska z predvojnového obdobia a snažili sa obnoviť jeho činnosť ako protipól centrálneho Slovenského zväzu včelárov.
Dňa 18. novembra 1990 sa kultúrnom dome v Lackove zišlo 36 včelárov zo Senohradu, z Lackova, z Litavy, z Horných Mladoníc, z Dačovho Lomu a zo Sucháňa. Na tomto stretnutí sa obnovil Spolok včelárov Slovenska. V januári 1991 mal spolok 68 členov, ktorí vlastnili 964 včelstiev. Do výboru spolku boli zvolení: predseda Pavel Ivanič, Lackov; podpredseda Jozef Kudláč, Senohrad; tajomník Ján Penička, Dačov Lom; pokladník Ján Turan, Senohrad; zdravotník Ján Popálený, Horné Mladonice; predseda revíznej komisie Pavel Vician, Litava. Činnosť spolku sa od počiatku zameriavala na zvyšovanie odbornej spôsobilosti včelárov, a to organizovaním školení a zájazdov s cieľom zorientovať sa vo včelárstve, ale aj na nákup lacnejšieho cukru na zakrmovanie, na zabezpečovanie liečiv, na vyškolenie včelárov za pomocníkov veterinárnych lekárov. V roku 1997 odstúpil z funkcie predsedu Pavel Ivanič a za predsedu bol zvolený Pavel Valach, ktorý je predsedom dodnes. Od obnovenia spolku v roku 1990 sa včelári okrem výročných schôdzí stretávajú aj raz do roka na včelárskej nedeli. To je príležitosť stretnúť sa s priateľmi, vypočuť si pozvaných hostí, najmä ich odborné prednášky, ale sa aj pobaviť pri guláši a pri vínku.
V súčasnosti má spolok 46 členov a 833 včelstiev. Každoročne sa na kočovku za agátom vyberie okolo 20 včelárov. To, že sa to oplatí, dokazuje produkcia 22 ton medu za minulý rok, a najmä to, že široká verejnosť pochopila dôležitosť medu, jeho význam pre zdravú výživu. Dôkazom toho je skutočnosť, že včelári už takmer všetok med vypredali. V súčasnosti sa veľký význam kladie na zdravotný stav včiel. Veľmi dobrá spolupráca je s veterinárnym lekárom aj s veterinárnou správou. Osemnásti členovia, ktorí spolupracujú s veterinárnou správou sú poverení prehliadať včelstvá ostatným. Je však smutné, že záujem o včelárenie klesá. Je málo mladých, ktorí majú aspoň čiastočný záujem venovať sa tejto činnosti. Dobrá spolupráca s miestnym Poľnohospodárskym družstvom je užitočná pre obe strany. Družstvu včely pomáhajú zvyšovať výnosy, a naopak, družstvo pomáha včelárom technikou pri premiestňovaní včelstiev.
Musíme spoločne dúfať, že včelárenie v Senohrade nezanikne ani v budúcnosti, a že to, čo naši predkovia pred 80 rokmi začali, sa bude rozvíjať aj v rokoch budúcich. Nemali by sme zabudnúť na tých, ktorí včelám venovali celý život, ako boli priatelia: Jozef Augustín, Jozef Kudláč, Ignác Kotruch, Pavel Laučík, Michal Kotruch, Juraj Slúka, Ján Mozoľa a Ján Vidhold. Týmto musíme byť vďační za to, že dokázali včelárenie v Senohrade udržať a noví členovia sa mali od koho učiť.