Historické osobnosti

Kontakt na obecný úrad: 045 54 02 631

  • Historické osobnosti

    ANDREJ KMEŤ

    Andrej Kmeť (* 19. november 1841, Bzenica – † 16. február 1908, Turčiansky Svätý Martin) bol slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf. Narodil sa ako syn dedinského kováča. Bol najmladší z ôsmich detí. Ako šesťročný začal chodiť do školy v Žarnovickej Hute, čo bolo pre neho základom pre štúdium na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Už tu sa prejavila jeho životná záľuba – botanika. Na škole vyučovali významní členovia rádu piaristov. Vyučovalo sa v nemeckej reči. Po skončení šiestej triedy gymnázia prešiel do siedmej triedy tzv. malého seminára v Trnave. Tam ukončil aj ôsmu triedu a teológiu odišiel študovať do Ostrihome. Po štúdiách pôsobil ako miestny kaplán v Senohrade, neskôr ako farár v Krnišove.

    Od roku 1906 žil na odpočinku v Martine. Napriek tomu, že nemal odborné vzdelanie v tomto odbore, bol jeden z prvých slovenských vzdelancov, ktorý sa systematicky venoval archeológii. Jeho súčasníci ho nazývali slovenský Schliemann. Pri svojich výskumoch v Beši vykopal a zachránil kostru mamuta.

    Okrem archeológie sa venoval aj folkloristike. Už ako študent vydal zbierku vianočných ľudových piesní, počas kňazskej činnosti zapisoval ľudové povesti a rozprávky, skúmal zvyky, obyčaje, zbieral výšivky a čipky, ktoré propagoval doma i v zahraničí. Roku 1873 zorganizoval expozíciu výšiviek z Hontu na svetovej výstave vo Viedni, v roku 1891 prezentoval slovenské čipky na česko-slovenskej jubilejnej výstave a roku 1895 na Národopisnej výstave česko-slovenskej v Prahe. S týmito slovenskými vzácnosťami sa zúčastnil roku 1893 na svetovej výstave ženských prác v Paríži. Bol tiež, v roku 1904, na slovanskej výstave v USA. Spoluorganizoval výstavu čipiek v Martine, ktorá sa uskutočnila v roku 1887 a výstavu ľudovej umeleckej výroby v Honte roku 1895. Z jeho iniciatívy bola roku 1910 založená účastinná spoločnosť Lipa v Martine a Výšivkárske družstvo v Skalici.

    V oblasti geológie, mineralógie, paleontológie spolupracoval s profesormi Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Našiel viacero nových druhov rastlín, preto podľa neho pomenovali okolo 40 rastlín, najmä ruží a húb.

    Andrej Kmeť zostavil herbár, ktorý obsahuje 72 tisíc položiek, z toho 39 tisíc vyšších rastlín (okolo 6 tisíc ruží) a 33 tisíc nižších rastlín (25 tisíc húb slizoviek). Sústredil zbierku semien obsahujúcu 1733 vzoriek patriacich k 516 rodom. Herbár je uložený v Slovenskom národnom múzeu.

    Roku 1892 navrhol založiť Slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Martine a s filiálkami vo všetkých slovenských mestách. Sám vypracoval návrh jej stanov, ktoré boli prijaté. Tento jeho počin predstavuje historický medzník vo vývine slovenskej národnej vedy.

    Kde Kmeť účinkoval, tam všade bojoval proti alkoholizmu, založil školskú štepnicu, cirkevnú knižnicu, čitateľský spolok, roľnícku technickú a hospodársku knižnicu, ovocinársky spolok.

    Písal popularizačné brožúrky a články nielen do slovenských časopisov a novín, ako boli napr. Obzor, Katolícke noviny, Národné noviny, Orol, Národný hlásnik, Pútnik svätovojtešský a iné, ale aj do inojazyčných, ako bol Österreichische botanische Zeitschrift, Uhorské noviny, Deutsche botanische Monatschrift a pod.

    Podliehal antisemitským predsudkom charakteristickým pre svoju dobu, v liste K. A. Medveckému sa napr. sťažoval: „Žid je pánom v sklepe, žid je pánom v krčme, žid je pánom vo veľkých dielňach, žid je pánom v palácoch, v kráľovských dvoroch, žid je pánom v súdnej stolici, vo dvoranách zákonodarných, a žid je pánom v chalupe roľníkovej, v rodine, v škole, ba i v kostoloch a v súkromnosti sŕdc, poneváč je pánom v novinách, a pánom groša, chleba, odevu a celého nášho bytia a hnitia.


    JOZEF CÍGER HRONSKÝ

    Jozef Cíger-Hronský, pred zmenou priezviska Jozef Cíger (* 23. február 1896, Zvolen – † 13. júl 1960, Luján, Argentína) bol slovenský spisovateľ, učiteľ, maliar, redaktor, nakladateľ, publicista, autor literatúry pre mládež, neskôr tajomník a správca Matice slovenskej.

    Narodil sa v stredoslovenskej rodine tesárovi Petrovi Pavlovi Cígerovi a Jozefíne Cígerovej, rodenej Markovej.Pochádzal zo siedmich detí, boli štyria bratia a tri sestry. Za manželku si vzal Annu Valériu, rodenú Ružinákovú, s ktorou mal syna Juraja. V rokoch 1902-1907 navštevoval ľudovú školu vo Zvolene, neskôr pokračoval v rokoch 1907 – 1910 na meštianskej škole v Krupine, a napokon v rokoch 1910 – 1914 dokončil svoje vzdelanie na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach.

    Pôsobenie

    Po skončení učiteľského ústavu pôsobil od roku 1914 ako učiteľ na viacerých miestach (Horné Mladonice, Senohrad, Krupina, Kremnica). V rokoch 1917-1918 sa ako vojak pešieho pluku zúčastnil na vojenských operáciách na talianskom fronte. Nakoniec sa v roku 1927 na dlhšie usadil v Martine – najskôr ako učiteľ, od r. 1933 tajomník a od r. 1940 ako správca Matice slovenskej, v ktorej pôsobil až do roku 1945. Zaslúžil sa o založenie tlačiarne Neografia v Martine, ktorá mala šíriť slovenskú literatúru v lacných edíciách medzi dedinskými ľuďmi. Veľa sa venoval aj zakladaniu a redigovaniu niekoľkých časopisov. Keď učil v Krupine, spolupracoval s P. Bujňákom pri založení časopisu Hontiansky Slovák. Na meštianke v Kremnici zase s Jaroslavom Kejzlarom založil a redigoval edíciu Mládež. 19 rokov tiež redigoval časopis pre deti Slniečko. Na jeho návrh sa uskutočnila v rokoch 1935 - 1936 cesta pracovníkov Matice slovenskej do USA za slovenskými vysťahovalcami a krajanskými organizáciami. Ako predseda Matice slovenskej priviedol túto vrcholnú národnú inštitúciu na nebývalý stupeň rozvoja a prosperity a naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť. V roku 1944 ho počas Slovenského národného povstania povstalci zatkli a uväznili, no po krátkom čase bol prepustený. Začiatkom roku 1945 sa potom presťahoval z Martina do Bratislavy, odkiaľ onedlho utiekol do emigrácie z obáv pred trestným stíhaním.

    Emigrácia

    V roku 1945 sa vydáva najprv do Rakúska, kde žil v americkej zóne. Neskôr sa rozhodne odísť do Talianska, kde v Ríme ostáva až do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou sa mu podarí utiecť a odchádza do Argentíny, kde sa usadí v meste Luján. Spočiatku sa mu tu žije veľmi ťažko, na živobytie si zarába ako kreslič pre textilnú továreň. Naďalej však publikuje, najmä v časopisoch. V roku 1956 sa stáva predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí a je menovaný čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. V roku 1959 zakladá Zahraničnú Maticu slovenskú.

    Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. Roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne.

    Tvorba

    Začínal písaním noviel a krátkych próz, ktoré neskôr vyšli v zbierkach U nás, Domov, Medové srdce alebo Podpolianske rozprávky. Vo svojich dielach často opisuje obyčajných slovenských ľudí, často sa vracia i k spomienkam na detstvo, takže niektoré jeho diela sú silne autobiografické. Do svojich diel pre deti zas vkladá dobrodružstvá a učenie o kresťanskej láske. Často sa sústreďoval na historickú látku, no väčšinou skĺzol do oblasti legiend, hoci v jeho príbehoch vystupujú reálne postavy z histórie. Taktiež upravoval slovenské ľudové rozprávky, no taktiež vytváral svoje vlastné, ktoré úplne odbočujú od klasickej schémy ľudových rozprávok, ale skôr dávajú vyniknúť fantázii, humoru, ktoré vytvárajú pre deti svoj vlastný príťažlivý svet. Niektoré jeho diela vyšli v angličtine, maďarčine, češtine, poľštine alebo ruštine.